Písal sa rok 1914. Antentátom na Františka Ferdinanda začína Veľká vojna. Prvá vojna, v ktorej sa objavili technické novniky, ako boli tanky, ponorky a lietadlá…

Lietadlo Royal Aircraft Factory S.E.5. sa objavilo nad frontovými líniami v roku 1917 ako prieskumné lietadlo (SE je skratka z scounting experimental, tj. skúšobné prieskumné), vzhľadom k skvelým vlastnostiam neskôr vo verzii SE5a už aj ako stíhačka. Jeho model v mierke 1/8 pochádza od americko-čínskej firmy (tú čínu pridal Jožko Barát, ako je to naozaj, nevie asi nikto) Arizona Models a je určený špeciálne pre kategóriu WW1 Combat. Tomu zodpovedajú rozmery aj parametre – konštrukčné krídla, balzový trup… Lietadlo som trošku okrášlil samolepkami do kamufláže, ktorú používal Billy Bishop, najúspešnejšie kanadské (a podľa niektorých zdrojov aj anglické) eso. Pohon zabezpečuje maličký krásny štvortaktový motor Saito-30S GK, ako servá boli použité populárne HS-81. Milí šikmookí američania, žiaľ, mnoho vecí tak trošičku nie úplne domysleli, preto namiesto týždňovej pohodovej „ARF“ stavby sa z toho vykľul celkom náročný pôrod…

Stavebnica bola ponúkaná ako ARF – takže takmer pripravená k letu. Ak si však myslíte, že za večer s lepidlom je hotovo, tak ďalej od pravdy ani nemôžete byť. Len pár bodov:

• Poťahová fólia bola pokrčená už z výroby – za kvalitu to hovorí samo
• Priestor pre motor bol presne taký veľký, aby tam motor nevošiel
• Priestor pre nádrž bol presne taký veľký, aby tam nádrž ani omylom nevošla
• Šablóny ku krídlam nepasovali na krídla
• Kolesá k modelu neboli vôbec (o tom som vedel)
• Držiak pre servá nebol k modelu vôbec (to bolo prekvapenie)
• Predný kryt motora bol z ťažko povediac akého modelu (ale SE5 to nebola určite)

Chcelo to teda veľa dremelovania, rezania a brúsenia, skúšania a testovania… Kolesá a krajší kryt motoru mi dal odpáliť Stanley (nekonečná vďaka mu z a to), pilota mi venoval Jožko Barát (vymaľoval som si ho už sám, pri spomienke na staré zlaté časy plastikárčenia), guľomet som urobil „čo dom dal“ metódou a nálepky sú z Corelu…

S výsledkom som bol mimoriadne spokojný – aj stroj, určený na likvidáciu v kombate, môže byť celkom pekný. Letové vlastnosti sú fantastické, jedinou nevýhodou je hmotnosť lietadla – je to daň za celobalzový trup. V kombate sa lietadlo, žiaľ, nemalo moc šancu uplatniť.

V prvom súboji šiel k zemi po zrážke s jeho vlastným „krstným tatom“ – Ansaldo Joža Baráta nalietavalo na rovnaký pozemný cieľ ako ja a skončilo to štrngnutím. Ansaldo skončilo s pohryzeným trupom, SE5 na zemi so zlámanou vrtuľou. Žiaľ, pri náraze sa uvoľnila aj nádrž a prerazila hadičku a zároveň sa ulomili dve vzpery, takže lietadlo v boji pokračovať nemohlo.

Ďalší súboj skončil podobne neslávne, no tentokrát som v tom bol skutočne nevinne – letel som rovno a v pohode, robiac si rozpočet pre útok na pozemný cieľ, keď sa na mňa ako na lacnú korisť vrhol rakúsky Fokker DVII. Starší pilot Fokkeru mi doslova preletel mojím strojom, pričom mi odtrhol spodné krídlo a vytrhol obe ľavé krídelká.

Až teraz sa prejavili naplno skvelé letové vlastnosti tohoto stroja – lietadlo sa síce zakolísalo (pohľad na vzduchom plachtiacu štvrtinu okrídlenia moc dobrej nálady nepridá), no podarilo sa mi ho zrovnať a v rámci možností celkom slušne (tj. so záverečným kotrmelcom) pristáť asi 200m od letiska na poľnej ceste. Pevne verím tomu, že poškodenie bude opraviteľné – Fokker, zdá sa, až toľko šťastia nemal…